V posledných dňoch sledujem na uliciach mladých ľudí, ktorí kriedou kreslia svoje odkazy. Je to zvláštny pocit – akoby sa vracal rok 1989, len v jemnejšej, detskej verzii.
Vtedy sme štrngali kľúčmi, dnes kreslia deti
po chodníkoch.
Vtedy sme verili, že meníme svet, dnes oni veria, že ho môžu zastaviť pred pádom.
A predsa sa v jednej veci nelíši nič:
Mladí ľudia cítia, že niečo v spoločnosti nie je v poriadku.
Možno ešte nevedia odhadnúť svet.
Možno nerozumejú všetkým politickým hrám, zákonom či dôsledkom.
Ale rovnako, ako kedysi my, cítia nespravodlivosť skôr, než ju dokážu pomenovať.
A úprimne – ja ich chápem. Aj ja som bola mladá a chcela som slušnejšiu spoločnosť.
Ideály máme všetci. Len tí starší ich majú podfarbené skúsenosťou – a často aj sklamaním.
Keď však vidím tieto kriedové kresby, mám pocit, že niekedy nekreslia len deti.
Že cez mladých prehovárajú ich rodičia, ktorí sa boja vyjsť do ulíc.
Že nejde len o detskú hru, ale o tiché volanie:
„Počúvajte nás. Niečo je zle.“
A práve v tejto chvíli si uvedomujem, aký dôležitý je jeden jediný pilier spoločnosti – rodina.
Rodina nie je len miesto, kde spávame.
Je to prvá škola demokracie.
Prvý priestor dialógu.
Prvá lekcia o tom, že sa dá nesúhlasiť bez nenávisti.
Prvá skúsenosť s tým, že svet nie je čierno-biely.
Ak rodina funguje, deti nepotrebujú kričať po uliciach.
Vedia rozlišovať medzi spravodlivosťou a chaosom.
Medzi odporom a radikalizmom.
Medzi názorom a manipuláciou.
Preto dnes viac než inokedy verím, že ak chceme slušnejšiu spoločnosť, musíme najprv posilniť rodiny.
Lebo kde slabne rodina, tam rastú extrémy.
A tam, kde extrémy rastú, nakoniec trpia všetci – aj tí, ktorí len kreslia kriedou.
Možno kriedová revolúcia nezmení systém.
Ale ukazuje nám jednu pravdu:
mladí ľudia sa snažia nájsť hlas tam, kde dospelí prestali hovoriť.
A to je signál, ktorý by sme nemali ignorovať.
...je to len ďalšia detská krížová výprava!... ...
Celá debata | RSS tejto debaty