V predošlom článku som sa zamýšľala nad tým, prečo mladí dnes kričia a prečo sa ich hlas mení na kriedu na chodníkoch. Odvtedy som si ešte silnejšie uvedomila, že skôr než budeme hľadať odpovede na to, prečo niektorí kričia, mali by sme sa pýtať, kde sa vlastne učíme hovoriť. A tá odpoveď je jednoduchá: v rodine. Tam, pri kuchynskom stole, v obyčajných rozhovoroch medzi súrodencami a rodičmi, v bežných situáciách, kde sa učíme trpezlivosti, rešpektu a tomu, že svet sa netočí len okolo nás. Vo viacpočetných rodinách je táto škola ešte silnejšia – deti sa musia počúvať navzájom, čakať, kým dohovorí druhý, a pochopiť, že nie každý názor sa presadí len preto, že ho vyslovili ako prví. Tam sa rodí prvý dotyk s demokraciou, ktorý dieťa neskôr prenáša do života. A keď táto škola chýba alebo je slabá, niet sa čo čudovať, že mladí hľadajú svoj hlas neskôr – často hlučne, chaoticky a niekedy aj bolestne.
Sloboda slova je krásny dar, ale zároveň aj veľká zodpovednosť. Neznamená, že môžeme urážať, kričať, ponižovať či obviňovať bez dôkazov. Krik ešte nikdy nikoho nepresvedčil a už vôbec nepriniesol riešenie. Skutočná sloboda slova je kultúra – schopnosť vyjadriť sa, obhájiť svoj názor argumentami, vypočuť si druhého a vedieť rozlíšiť kritiku od útoku. A tu sa rodina prelína s pracovným životom: to, čo sa naučíme doma, nesieme so sebou všade. Aj do práce, medzi kolegov, na rokovania. Je veľký rozdiel medzi tým, či budeme viesť ľudí a deti alebo tým, či budeme kričať po nich. Vedúci pracovník, riaditeľ či manažér, ktorý nedokáže komunikovať bez zvýšeného hlasu, nevedie – iba prikazuje. Zamestnanec nie je poddaný a pracovné stretnutie nie je feudálna sieň. Rešpekt si nikto nezíska hlasitosťou, ale férovosťou a schopnosťou vysvetliť, nie zastrašiť.
A práve o tom je 17. november. Nepripomíname si len históriu či protesty, ktoré zmenili chod dejín. Pripomíname si hodnoty, ktoré vtedy stáli v uliciach: právo hovoriť, myslieť, nesúhlasiť a hľadať pravdu bez strachu. No pripomíname si aj to, že sloboda sa môže veľmi rýchlo zmeniť na hluk, ak ju prestaneme používať s rešpektom. Demokracia nie je samozrejmosť, je to vzácny priestor, ktorý sa začína učiteľkou v škôlke, pokračuje v rodine, zrkadlí sa vo vedení škôl, úradov či firiem a končí až tam, kde dokážeme viesť rozhovor bez toho, aby sme museli kričať.
Môj predchádzajúci článok bol o tom, prečo mladí kričia. Dnes píšem o tom, ako ich naučiť hovoriť. Lebo krik môže upozorniť, ale len slovo s rešpektom dokáže niečo zmeniť. Ak má mať sloboda slova cenu, nesmie sa zvrhnúť na urážky. Ak má demokracia prežiť, musí vyrastať z dialógu, nie z pokrikov. A ak chceme, aby naše deti žili v lepšej spoločnosti, musíme ich naučiť nie len prehovoriť – ale hovoriť múdro.

Ja si zase pamätám, ako starí nedávno vulgárne... ...
Prečo smeráci nemusia byť slušní? „Rež a... ...
+++++++ za blog ...
Celá debata | RSS tejto debaty