Šikana je fenomén každej doby. Ako môžeme chrániť svoje deti?

Počas tvorivých dielničiek, ktoré sme s deťmi robili minulý týždeň, sa stalo niečo, čo ma zasiahlo hlbšie, než som čakala.Z desiatich detí sa mi tri spontánne priznali, že zažívajú šikanu. Tri z desiatich. Tridsať percent detí v jednej malej skupinke.To číslo by sme nemali ignorovať. Nie je to štatistika z výskumu, ale realita jedného popoludnia. A možno realita mnohých tried u nás doma.A možno sa ma to dotklo aj preto, lebo som si šikanou prešla ako dieťa na základnej škole. A neskôr si tým prešla aj moja dcéra na strednej.Keď bola mladšia, bola som presvedčená, že ak jej dám všetko — knihy, oblečenie, možnosti, výhody — stane sa súčasťou kolektívu a vyhne sa tomu, čím som si prešla ja.Mýlila som sa. Postupne som pochopila, že šikana si svoju obeť nevyberá podľa toho, koľko má. Nezáleží na značke mobilu, ani na tom, z akej rodiny pochádza.Nezáleží na tom, či je dieťa tiché, výrazné, bohaté, chudobné, citlivé či priemerné.

Stačí jediná vec: že agresor cíti, že na niekoho môže.

Prečo šikana vzniká?

Nie je to o peniazoch ani o statuse.

Šikana vzniká vtedy, keď:

niekto potrebuje potvrdiť vlastnú hodnotu tým, že poníži iného,
dieťa doma vidí kričanie, krivdu alebo agresiu,
skupina nemá pevné pravidlá,
konflikt sa rieši silou namiesto rozhovoru,
deti nemajú dospelého, ktorý ich naozaj počúva.

A to posledné je možno najdôležitejšie.
Keď sa dieťa odhodlá dospelému povedať o tom, čo ho bolí, je to moment najvyššej dôvery.
A keď traja z desiatich nájdu odvahu hovoriť o šikane počas obyčajnej dielničky, znamená to, že deti toho v sebe nesú oveľa viac, než si myslíme.

Dá sa šikane predísť?

Nikdy nie úplne. Šikana bola v minulosti, je dnes a bude aj v budúcnosti.
Ale dá sa výrazne znížiť riziko a dá sa zastaviť tam, kde vznikne.

Ako minimalizovať jej dopad?

Nepotrebujú zapadnúť. Potrebujú obstáť.

Najsilnejšou ochranou dieťaťa nie sú veci, ale:

sebavedomie,
hranice,
schopnosť pomenovať, čo mu ubližuje,
vedomie, že doma je bezpečie.

Škola, ktorá chce riešiť, nie zametať problém pod koberec

Stretla som sa na niektorých školách s argumentami, veď u nich sa to nedeje, so zametaním pod stôl. Žiaľ deje sa to v každej škole. Vždy sa nájde agresor. Bohužiaľ. Niekde si s ním poradia žiacia, niekde musí zasiahnuť učiteľ. No nikdy by nemal nastať problém, keď sa dieťa posťažuje a dospelí ho neakceptujú. Keď z obavy, že si na neho zasadnú, radšej mlčí.

Verím, že ste sa s tým stretli viacerí. Pomenovať problém a povedať to v škole, nemusí byť „problém“ ale cesta k hľadaniu riešenia.
V školách pomáha aktívna prevencia, rozhovor, empatia a dôsledky pre agresora.

Tam, kde škola koná, šikana slabne.
Tam, kde mlčí, rastie. A konfliktov pribúda.

Komunita a prostredie

Dieťa, ktoré má aspoň jedného priateľa, jeden krúžok či jednu oporu, sa šikanuje ťažšie.

Rovnováha moci

Agresor útočí, keď cíti prevahu.
Dieťa, ktoré vie povedať „nie“, má podporu a učí sa komunikácii, je ťažším terčom.

Nikdy to nie je chyba dieťaťa

A ani rodiča.
Šikana je chyba agresora a zlyhanie systému – nie chyba obete.

Príbeh, ktorý sa skončil až pri odborníkovi

Minulý rok volala známa môjmu mužovi s prosbou o pomoc pre svojho tínedžera. Chlapec sa pomočoval.
Nie zo zdravotných dôvodov, ale zo strachu zo školy a spolužiakov.

Môj manžel nie je lekár, no má dar pomôcť ľuďom pri niektorých zdravotných problémoch. Nie však vo všetkom.
A ja nie som psychológ, ale tým, že som si sama prešla ponížením, viem pochopiť tých, ktorí trpia mlčky.

Manžel jej odporučil odborníka – psychológa. Bola to správna voľba.
Niekedy nestačí laická podpora. Tam, kde ide o duševné zdravie dieťaťa, musí zasiahnuť profesionál.

Úlohou spoločnosti nie je moralizovať.
Úlohou spoločnosti je byť pri tých, ktorí trpia – a priviesť ich k odborníkovi, aby v tom neboli sami.

Mnohé naše zlyhania končia tragédiami. O mnohých ani nevieme.

Nová smernica: nástroj, ktorý môžeme využiť

Šikana nezmizne zo dňa na deň, ale vieme ju eliminovať. Aj legislatívne.

Pomôcť má Smernica č. 1/2025 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov, ktorá nahradila staršiu Smernicu č. 36/2018. Rozširuje a spresňuje postupy, na ktoré poukazoval aj Akčný plán proti šikane.

Prináša dôležité zmeny:

rozšírenú definíciu šikanovania, vrátane kyberšikanovania,
silnejší dôraz na prevenciu a overené programy,
jasnejšie povinnosti škôl pri riešení incidentov,
zodpovednosť riaditeľov a pedagógov za bezpečné prostredie, empatiu a toleranciu.

Nie je to len papier. Je to nástroj. Ale fungovať bude len vtedy, ak ho školy začnú skutočne používať.