Mama na plný plyn

Morálne dilemy nie sú len o tom, či človek dokáže odolať korupcii. Vznikajú už v momente, keď sa musíte rozhodnúť, komu budete dôverovať – a ktorá politická strana sa za vás postaví po voľbách.

Keď som nastupovala do úradu ako človek zo súkromného sektora, mala som obavy a veľkú morálnu dilemu. Myslela som si, že najväčšou výzvou bude odolať tlaku, odmietnuť úplatky, nenechať sa vtiahnuť do káuz. Zistila som však niečo horšie: že aj keď chcete stáť na strane zákona, nie vždy je to v prostredí vítané.

V regióne, kde sa neznalosť starostov mieša so sebeckosťou niektorých podnikateľov, je spravodlivosť skôr osamelá ako víťazná. Bojovať s nespravodlivosťou nie je heroický čin – je to každodenný zápas o dôstojnosť, ktorý vás pomaly opotrebúva.

Systém, ktorý sa zefektívňuje, až sa znefunkčňuje

Raz mi známy policajt povedal:

„Myslel som si, že väčší bordel, ako na polícii, neexistuje. Mýlil som sa.“

Mal pravdu.
Aj na iných úradoch to ide – len iným spôsobom. Tri roky nevysúťažené tendre, klíma, ktorá trčí v sklade už po záruke, a vám je teplo, nové telefóny nakúpené počas covidu viac ako dva roky v sklade, párkrát použité, potom odložené. Načo? Čaká sa na druhú pandémiu? Popraskané steny, stropy, archívy preplnené papiermi, zúfalé ženy v kanceláriách, ktoré nemajú ani ventilátor.

A do toho ďalší rok bez valorizácie platov. Minimálna mzda rastie, platy primátorov a vysokých funkcionárov tiež. Len tých obyčajných zamestnancov sa to netýka.

Porušené kolektívne zmluvy, nevyplatené odmeny, benefity, ktoré si pri platoch ani nemôžu uplatniť, žiadna perspektíva. A vy sa pýtate: kam miznú peniaze, keď štát šetrí aj na tých, ktorí ho držia nad vodou?

Finančná správa, polícia,okresné úrady, vládny audit, železnice,… všade sa šetrí, reorganizuje, prekladá. Na papieri to vyzerá ako reforma. V realite to vyzerá ako chaos.

Hanba systému

Chceli by ste pracovať za menší plat, ako má predavačka v supermarkete?
Ja nie. Ani moji kolegovia.

Môj manžel je vo verejnej službe 26 rokov. Absolvoval desiatky kurzov, preškolení, má skúsenosti aj zodpovednosť a kopec certifikátov. A jeho plat? Deväťsto eur. Živí ho žena.
Hanba systému.

Nie preto, že by nechcel odísť – zostáva, pretože má chorých rodičov a zmysel pre povinnosť. Tak ako mnohí z nás.

Služba štátu, nie poslušnosť mocným

Štátni a verejní zamestnanci nie sú preplatení. Sú radi, že vôbec majú prácu. Pracujú v zatečených budovách, kde v zime mrznú a v lete sa dusia. Mnohí v teréne celý rok a musia počúvať neustále sťažnosti. A do toho prídu nespokojní občiania, podnikatelia či miestni mocipáni, ktorí majú pocit, že štátny úradník je ich sluhom.

Poznám úrady, kde sa podnikatelia vyhrážajú so zbraňou, kde podnapití občania útočia na ženy za priehradkou, a kde sa zamestnanci musia tváriť pokojne, aj keď sú v ohrození.
A to všetko za plat, ktorý nestačí ani na dôstojný život. A aj napriek tomu nie sú úplatní, milujú svoju prácu a tak ako ja, veria v spravodlivosť.

Áno, štátni zamestnanci sú predĺženou rukou štátu. 
Ale kto chráni ich?

Záver: štát držia pokope tí, ktorých nevidno

Nie sú to len „úradníci“. Sú to ľudia, ktorí denne čelia tlaku, nadávkam, byrokracii, chaosu a neúcte. A napriek tomu prídu každý deň do práce. Nie preto, že musia – ale preto, že ešte stále veria, že má zmysel niečo udržať.

Kým sa však systém nezačne starať o svojich vlastných, všetky reformy budú len prázdnym papierom.
Nie preto, že by sme nechceli zmenu. Ale preto, že sme už príliš dlho čakali, že zmena príde zhora.